Môj dom, môj hrad - oáza pokoja a bezpečia

Kedysi mali naše staré mamy na stene ručne vyšívané „nástenky“, kde bolo okrem iného vyšité „Hosť do domu, Boh do domu...“ , čo vyjadrovalo dôležitosť pohostinstva a prijatie hosťa v dome. Ibaže, nie každý hosť je požehnaním.

Slovenské príslovie „Môj dom, môj hrad“ zasa vyjadruje, že máme vo svojom domove slobodu a môžeme sa rozhodovať, ako nám to najviac vyhovuje. Je to naše súkromie, naše bezpečie. Sme výhradnými vlastníkmi svojho priestoru. Pokojné bezstresové rodinné prostredie je základom pre zdravé vzťahy, duševnú pohodu a šťastný domov. Nenechajme si ho ničím a nikým narušiť.

Čomu by sme sa mali vyhnúť?

Určite by sme si mali zvážiť, koho vpustime do svojho priestoru a koho nie.

Nikdy by sme nemali pripustiť, že náš domov sa stane pre niekoho hotel.

Rovnako platí, náš domov nie je terapeutická ambulancia. Buďme opatrní, lebo je rozdiel medzi vypočutím a citovými vydieraním.

Nenechajme nikoho kritizovať spôsob nášho života, je to náš život.

Nikdy nenechajme jesť ľudí pri našom stole bez vďačnosti, ak niekto nerešpektuje našu pohostinnosť už ho viac nepozvime k stolu.

A napokon, nenechaj vojsť dnu zlú energiu, ak niekto nedokáže rešpektovať náš priestor ukážme mu cestu von.

Drsné? Možno áno, možno nie, ale určite účinné. Toto je teória, ibaže prax je celkom iná. Vedela by o tom rozprávať Matilda, lebo jej „priateľka“ nepoznala hranice súkromia, dovoľovala si stále viac a viac.

Matilda, je stredoškolská učiteľka na dôchodku. Päť rokov opatrovala manžela. Jedného dňa ostala sama. Päť rokov bola dlhá doba, stratila pár osobných kontaktov. Tereza sa jej ozvala sama, celkom sa potešila, ibaže v tom momente ešte netušila, čo jej prinesie do života.

Najskôr to bola kávička a koláčik. Neskôr sa Tereza sama pozvala na obed, ak sa nepodarilo na obec, tak určite na večeru. Čo priniesla Tereza? Negatívnu energiu a nie pekné informácie o všetkých okolo seba. Matilda spozornela, čo ak takéto informácie šíri aj o nej. Netrvalo dlho a na „pranieri“ sa ocitla aj Matilda.

Tereze prestalo vyhovovať, že Matilda začala venovať svoj voľný čas podpore zdraviu. Absolvovala kúpeľnú liečbu, kúpila si permanentku do neďalekého wellness centra. Svoj voľný čas začala využívať zmysluplne, čo Tereze prestalo vyhovovať. Nedokázala Matildu ovplyvniť, zastaviť, a tak začala intrigovať.

Prešlo pád dní, týždňov, mesiacov a Matilda stratila trpezlivosť. Jedného dňa pozvala Terezu na obed s tým, aby prišla hneď z rána lebo očakáva, že jej pomôže upratať byt (mimochodom, ktorý rada kritizovala). Tereza dostala jasné pokyny na veľké upratovanie: umyť okna, vyprať záclony, povysávať, poutierať prach. Tereza, kukala ako Alenka v ríši divov, najmä potom, čo Matilda povedala, že ona pridá neskôr. Najskôr pôjde do wellness centra, posledný deň je platí permanentka. Nenechá ju prepadnúť. Ešte jej pripomenula, že cca o 12:00 hod. im donesú z neďalekej reštaurácie obed. Objednávku majú, ale vyplatiť ju treba, keď obed donesú.

To bolo na Terezu priveľa, pozvanie na obed spojený s upratovaním a ešte aj vyplatením obeda neprijala. Neviem, či jej došlo, aký zámer mala Matilda. Skôr nie, ako áno. Na jej inteligenciu asi viac sedelo: „Komu není shůry dáno v apatyce nekoupi.“ Nuž, sú ľudia chytrejší a menej chytrí. Jedno je isté, Tereza do bytu, ktorý si takmer „prisvojila“ už prístup nemala. Hoci sa okolo Matildinho bytu často motala, ako „hladný vlk“.

Na záver ešte jedna myšlienka:

„Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa.
Jan Werich